Texte d’opinion de Marína Gálisová publié le 13 juin 2016 sur le site de l’INESS – Institute of Economic and Social Studies.
Francúzska ľavica sa trápi, potrebuje oživiť ekonomiku a dať ľuďom prácu. Lenže ako, keď musí poslúchať odborové zväzy? A na jej miesto sa už tlačí kvázi pravica: Národný front s ešte ľavicovejšou predstavou.
Francúzsko sa otriasalo, akoby mala opäť padnúť Bastilla (keby ešte stála). Necelých dvadsaťštyri hodín pred začiatkom futbalového sviatku EURO 2016 musela francúzska vláda upokojovať svojich občanov aj zahraničných návštevníkov, aby sa nebáli prebiehajúcich štrajkov. „Chcel by som, aby EURO ukázalo Francúzsko v tom najlepšom svetle,“ povedal premiér Manuel Valls médiám. Zároveň apeloval na spoluobčanov, aby preukázali zároveň „zodpovednosť aj vlastenectvo“. Tí mali o význame spomínaných slov zjavne inú predstavu.
paríž pod vodou a pod odpadkami
Štrajky ochromili hromadnú dopravu, ale ohrozili aj distribúciu potravín. Stovky protestujúcich ľudí pod vedením odborárov vo štvrtok deviateho júna na niekoľko hodín zatarasili prístupovú cestu k najväčšiemu veľkoobchodnému centru s potravinami v krajine, preslávenému raju gurmánov Rungis. Blokády prebiehali aj na ďalších miestach. Štrajk na železniciach trval bez prerušenia už deviaty deň. Paríž bojovala s hromadami odpadkov, ktoré nechávali na uliciach štrajkujúci smetiari. Zlé to bolo aj v iných mestách. Metropola Francúzska však prežívala štrajk smetiarov o to ťažšie, že sa ešte celkom nespamätala zo záplav, ktoré ňou otriasli o týždeň skôr.
Štrajkovali ropné rafinérie, ohrozená bola prevádzka benzínových čerpacích staníc. V predvečer futbalového šampionátu premával medzi centrom Paríža a letiskom Charlesa de Gaulla len jeden z troch pravidelných vlakov. Na slávnej vlakovej stanici Gare du Nord, ktorá spája Paríž s Britániou a inými štátmi na severe Európy, odpaľovali rozhnevaní demonštranti delobuchy. Francúzski piloti hrozili, že od soboty prestanú na štyri dni úplne lietať. Bez preháňania možno povedať, že francúzske odbory ešte nikdy nepredviedli svoje odhodlanie (alebo zaťatosť) takto priamo na očiach celej Európe. Potrebovali zahnať vládu do úzkych, a lepšiu chvíľu si na to ani vybrať nemohli.
nenávidená ministerka lieči ekonomiku
To všetko spôsobil „zákon El Khomriovej“. Nazývajú ho podľa socialistickej ministerky Myriam El Khomri, ktorá vedie odbor práce, zamestnanosti, profesionálneho vzdelávania a sociálneho dialógu. Tridsaťosemročná ministerka, narodená v marockej metropole Rabat, je vo funkcii len od septembra 2015, a už pre ňu odborári vyhlásili vláde vojnu. Začiatkom tohto roku totiž ľavicová ministerka predložila návrh zákona o reforme zákonníka práce, ktorý rozzúril tvrdé jadro francúzskej ľavice. „Zákon mal spočiatku dobrý cieľ,“ uviedla exkluzívne pre .týždeň Cecile Philippe, riaditeľka think-tanku Institut economique Molinari, ktorý sídli vo Francúzsku. „Išlo v prvom rade o vytvorenie pružnejšieho trhu práce – teda takého, ktorý svojím fungovaním účinne zníži vo Francúzsku nezamestnanosť.“
Francúzsko trpí nezamestnanosťou nad 10 percent – rovnakou ako pred dvadsiatimi rokmi a najmä, čo je osobitne znepokojivé, vyššou, než majú v iných vyspelých krajinách Európy. Na porovnanie, medzi rokmi 2013 a 2015 vzniklo vo Francúzsku 57-tisíc nových pracovných miest. V Nemecku to bolo za to isté obdobie 482-tisíc, v Španielsku 651-tisíc a ešte aj v ekonomicky ťažko skúšanom Taliansku 288-tisíc. Tieto čísla uvádza Myriam El Khomri, keď obhajuje svoj návrh zákona. „Cieľom tejto reformy je jednoducho to, aby sa ľudia mohli ľahšie zamestnať,“ uviedla pre Euronews.
Práve preto sa v návrhu zákona od začiatku ocitli opatrenia, ktoré by umožnili firmám ľahšie prepúšťanie zamestnancov. Je to síce na prvý pohľad paradox (a odborári naň reagujú ako na červené súkno), ale francúzski zamestnávatelia to majú teraz príliš komplikované, a trpia tým zamestnanci. Ak firma na sto percent nevie, či sa jej pracovník osvedčí, radšej ho neprijme – pretože neskôr ho nemôže pružne prepustiť. A tak nové pracovné miesta jednoducho nevznikajú. Dôsledkom je, že bez práce zostanú práve ľudia krátko po škole, ktorí ešte nemajú dosť pracovných skúseností a odporúčaní. Najlepšie, v čo môže mladý uchádzač o zamestnanie dúfať, je, že firma mu dá zmluvu na určitý čas, ktorá mladému pracovníkovi neposkytuje dlhodobú perspektívu. Zamestnávatelia sa však dlhodobých kontraktov boja, a tak dnes 90 percent nových pracovných zmlúv tvoria väčšinou trojmesačné kontrakty. Nečudo, že medzi mladými je až 23,5 percenta nezamestnaných.
Ďalším znepokojivým trendom je, že klesá počet ľudí, ktorí majú plný pracovný úväzok.
Francúzske firmy týmito krokmi len reagujú na stav ekonomiky a na to, že náklady na pracovníka sú pre ne privysoké. To platí najmä odvtedy, čo bol uzákonený 35-hodinový pracovný týždeň. V skutočnosti totiž Francúzi nepracujú len 35 hodín týždenne – pracujú viac, ale hodiny navyše im zamestnávatelia musia preplácať ako nadčasy. Aj túto skutočnosť chce riešiť „zákon El Khomriovej“, ktorý by umožnil zamestnávateľom a zamestnancom flexibilnejšie vyjednávať o nadčasoch.
Je však otázne, či zákon zaberie. Podľa riaditeľky Institut economique Molinari bol text jeho návrhu pod tlakom odborov príliš oklieštený. „Po niekoľkých mesiacoch štrajkov, protestov a diskusií sa z textu vytratili všetky hlavné zlepšenia, napríklad z neho zmizla horná hranica sumy, ktorú musí zaplatiť zamestnávateľ, keď dá pracovníkovi výpoveď. Dnešná verzia zákona teda problémy francúzskej ekonomiky sotva vyrieši. Najhoršie na tom je, že sa opäť ukázalo, ako dokáže reformy vo Francúzsku zablokovať menšina – a pritom sú to reformy, ktoré majú kľúčový význam pre život francúzskych občanov.“
Je to však len logický dôsledok sily, ktorú vo Francúzsku stále majú odbory. „Sú príliš silné a stále majú istú podporu medzi tou časťou obyvateľstva, ktorá si nevie predstaviť, ako sa vyrovná s nevyhnutnými zmenami na trhu práce,“ hovorí Cecile Philippe. „A kým táto podpora pretrvá, vláda sa neodhodlá obmedziť moc odborárov, aj keby to ekonomike prospelo.“
sklamaní ľavičiari prajú Národnému frontu
Vláda socialistov chce návrh prijať bez hlasovania v parlamente – až taká je pre ňu táto reforma dôležitá. Nečudo. Nezamestnanosť potrebuje znížiť čím skôr, ak nemá prehrať voľby na budúci rok. Socialistický prezident Francois Hollande má boj s nezamestnanosťou od začiatku ako svoju prioritu, akurát sa mu v ňom veľmi nedarí a voliči sa hnevajú.
V budúcoročných voľbách teda hrozí socialistom debakel a z toho vznikajú v jadre strany prudké boje. Ľavé krídlo socialistov útočí na to „pravšie“, do ktorého patrí aj ministerka El Khomri či premiér Valls. Tvrdé jadro ľavice označuje týchto ľudí za odporných neoliberálov a lamentuje nad zradou ideálov socializmu.
A to ešte za rohom striehne Národný front – ten zbiera sklamaných prívržencov ľavice doslova na ulici. Stačí sa započúvať do prejavov jeho šéfky Marine Le Penovej, ktorá používa ľavicovú rétoriku tak prirodzene, akoby mala v špajzi Marxa.
